Z tlmočníckej kabínky k digitálnej zrkadlovke

Písal sa rok 2012 keď som bol ešte študentom tlmočníctva prekladateľstva na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Štúdium poľského jazyka a kultúry bolo zaujímavé ale moja aktuálna práca/brigáda bola zaujímavejšia. Do školy som zavítal rád, mal som dobrých spolužiakov. Pracoval som pre Red Bull na pozícii Student Brand Manager. Môj život bol jedna veľká párty. Keď som párty neorganizoval, bol som na nejakej inej alebo len tak v meste medzi ľuďmi, aby som vedel kedy sa kde čo deje alebo bude diať. Preto vzniklo no_a_čo . Alebo len tak, na drink a vždy som niekoho stretol. Udržiaval som “kontakty” a snažil sa budovať nové. K fotografovaniu som mal vždy blízko, malý kompakt som so sebou na tajňáša nosil už na strednú školu a na automatický režim som robil “momentky” zo života stredoškolákov. Nehral som sa na papparazzi ale učiteľom v škole sa to nepáčilo. To ešte bola doba kedy mali kalkulačky pomaly viac rozumu ako mobilné telefóny. 

Kompakt bol vďačný ale bolo to málo. Taká hračka s ktorou by som sa ďalej neposunul.

Po dlhom prehováraní a predhadzovaní argumentov rodičom, že prečo sa oplatí do mňa investovať mi v dvetisícdvanástom zadovážili prvú digitálnu zrkadlovku Canon 600d so setovým objektívom 18-55. Bolo to riadne kombo, pribalili mi k tomu ešte statív, brašňu a asi 2GB pamäťovú kartu. Keďže som sa do foto techniky nerozumel, pri kúpe mi jednoducho poradil fotograf Peter Brichta a povedal: “je jedno pre akú značku sa rozhodneš, ale skús si ich najskôr pochytať a čo ti bude najlepšie sedieť v ruke, to si zober”. Spravil som to tak nejak ako povedal ale rozhodol som sa pre Canon 600d lebo mal vyklápací displej a to bola frajerina. Môjmu prvému fotiaku som dal meno Karolína. Čo som mal v úmysle s Karolínou, bolo robiť fotky, ktoré budú mať rozmazané pozadie a najlepšie, hneď od začiatku na tých fotkách budú nahé krásne ženy.  Teraz už sa mi to darí a nazval som to No Shame No Heads . Predstavu a víziu som mal ale realita bola… samozrejme iná.

Prvých xy veľa foto bol čistý odpad. Zariadenie interiéru nášho domu, hrnček, auto, pes Shlimak, Chosé v zálive, a neviem čo všetko. Skúšal som si to krásne rozmazanie, ktoré nebolo až tak ľahké dosiahnuť s parametrami aktuálneho objektívu a mojimi znalosťami o fotografii. Ale skúšal som. Od začiatku som skúšal manuálny režim a snažil som sa pochopiť ten magický trojuholník čas, clona, ISO. Neštudoval som žiadnu literatúru o fotografovaní, lebo však život bol párty a nemal som na to čas. Iba ten expozičný :). Ale fotil som. Všetko, všade, za každých svetelných podmienok a postupne som sa učil na svojich chybách. Podotýkam že doteraz sa učím ale tento trojuholník som už dávno pochopil :). Vtedy som fotil do režimu .jpg takže na nejaké úpravy a korekcie farieb som ani nepomyslel. Retuš? To slovo som nepoznal. Ak nepočítam zaujímavé filtre v jednoduchých programoch, ktoré boli strašne cool. Začal som fotiť párty a podujatia, ktoré som organizoval. Bol to stres, zabezpečiť aby všetko šlo na párty ako má a popri tom nájsť zaujímavú kompozíciu a čo najlepšie vyfotiť pekných veselých ľudí najlepšie s plechovkou Red Bullu v ruke, aby bol môj šéfko spokojný. Jaj a používal som iba vstavaný blesk, takže výsledok si to môžete, skúste, viete predstaviť. Na ten externý blesk som ešte dlho šetril a potom som ho aj tak dlho nevedel používať.

#obdobie s rámikmi

Čas išiel, párty odsýpali, uzávierka sa opotrebovávala a postupne sa mi pred objektív podarilo dostať nejaké kamarátky. Ale nie nahé, nechápem prečo sa hanbili :). Nebolo to ľahké, obzvlášť keď ani jeden z nás nevedel ako na to. Ale skúšali sme. Kompozícia, svetelné podmienky, zistil som že silné slnko nie je tak super na fotkách a tie ostré tiene sú príšerné. Prišiel čas keď už som si za vlastné peniaze kúpil objektív, s ktorým som si myslel že konečne dosiahnem krásne rozmazané pozadie. Bol do Canon 40/2,8. Až potom ako som si ho kúpil som zistil že to nie je až také ako som očakával, pretože okrem clonového čísla, ktoré bolo síce o dosť nižšie ako pri pôvodnom setovom objektíve, veľa závisí od ohniska. Tá 40tka to veľmi nezazúmuje.

Nevadí, fotil som ďalej a fotím do dnes.

Čo sa dialo potom vám prezradím v ďalšom blogu. #ibažebynie